prechádzka

Tak to prišlo. Ten deň (6.6.2020), keď som konečne zobrala Ruby na túru. Aby ste tomu rozumeli, Ruby nie je môj pes. Je to pes mojich rodičov a nie je úplne ešte zvyknutá chodiť na vodítku (keďže u našich je na záhrade) alebo sa pohybovať v blízkosti iných ľudí. Čo bolo na túre zaujímavé, pretože na niektorých tým pádom štekala.
Ale aby som to úplne neprehrotila na prvú túru so psom, tak sme v sobotu išli do Slovenského raja, na Tomášovský výhľad. Keďže to je kratšia štreka a apoň som si mohla odskúšať, ako to Ruby zvláda. A musím povedať, že to bolo super. Síce na tých kovových mostoch som ju musela preniesť, lebo sa bála a tak sme nešli ani cez Kláštorskú roklinu ale išli sme vrchom cez les. Ruby som mohla mať pustenú, lebo tade takmer nikto nešiel. A ona bola šťastná, behala hore dole ale zároveň ma aj počúvala na slovo. Veď prečo by aj nie, keď som mala pre ňu dobrotky. Hehe. Ale popritom si nás aj strážila. Vždy keď odbehla ďalej sa zastavila a sledovala nás, či ideme za ňou a či ona ide správnym smerom. To bola naša sobota. Príjemná prechádzka, jemne spálené krky a veľa pekných fotiek.
Tu je galéria a pod ňou pokračujem v dobrodrúže z nedele.

Téryho chata

Nedeľa a naše dobrodrúžo pri výšľape na Téryho chatu. Úprimne, netušila som do čoho idem. Keby som už predtým niekdy dala tento výstup, tak by som si asi veľmi rýchlo rozmyslela, že tam zoberiem Ruby. A možno nie :D.
Zaparkovali sme (ako inak) v Starom smokovci a išli na prvý bod prechodu - Hrebienok. Po ceste som mala pustenú Ruby (juch) a ja som sa musela zastaviť a dať si náplaste na pľuzgiere. Inak poradíte mi niekto, ako nemať pľuzgiere z túr? Aj napriek tomu, že tieto kožené boty mám už asi rok, mám z nich takmer vždy nejaký otlak. Ale to je asi tým, že si ich niekedy slabo zaviažem. Čo už. 

Prišli sme na Hrebienok, dali si kofču a nejak sa začalo zmrákať. Tak sme s Palim začali zvažovať, či vôbec budeme pokračovať ďalej (lebo fakt to vyzeralo na riadnu búrku). Dohodli sme sa teda, že veď pôjdeme aspoň na Zámkovského chatu a potom uvidíme. Na Zámkovského sme si dali skvelú cesnačku, počko sa vyčistilo, tak sme sa rozhodli, že skúsime šťastie a šli sme na Téryho chatu. Išlo sa nám super až do momentu, keď sme rpišli na tie veľké kamene, čo majú medzi sebou medzery. Ruby sa tade totiž bála ísť. (Musíte chápať, že to bola jej prvý túra po kameňoch. Dovtedy sme išli vždy po lesných chodníčkoch.) Tak sme ju, teda Pali zobral na rukách a cez tie najhoršie pasáže sme ju (teda on) preniesli 🙂
Prvý väčší adrenalín prišiel, keď sme narazili na val kameňov na chodníku a nevideli sme značenie. Tak sme odhadli kade cca máme ísť, Pali zobral Ruby na ruky a prechádzali sme rozvážnym krokom cez nie úplne pevné skalnaté podložie. Keď v tom sa začala zhora kutúlať taká stredná skalka. rýchlo sme si vymenili s Palim pohľady a veľmi svižnými skokmi (normálne by som nás prirovnala ku kamzíkom) sme prešli ten kamenný val. Trochu sme sa museli poobbzerať ale našli sme opäť značenie a cesta k chate pokračovala ešte neohrozenejšie. Stetli sme zopár (naozaj asi len 3) ľudí, čo išli smerom dole, z čoho jeden pán mal so sebou psíka, ktorý si krásne odvážne išiel po skalách akoby sa tam narodil. čo dodalo Ruby odvahu a už povedľa nás išla nebojácnejšie. Posledých, tipla by som si asi 100 metrov, som išla úplne mlčky. Boleli ma nohy, strašne fučalo a Pali s ruby išli omnoho rýchlejšie ako ja, čo ma akorát tak hecovali aby som im stíhala. Konečne sme prišli hore na chatu. Poviem vám, ten výhľad bol úžasný. A dokonca nám vôbec nepršalo! Dali sme si totiž stávku s Palim, že ak bude pršať, pokým výjdeme na Téryho chatu, odfotí mňa hore bez (samozrejme zozadu a s krásnym výhľadom na celú dolinu 😀 ). A keďže nepršalo, tak to bolo opačne.
Hore v chate sme sa trochu prehriali pri krbe a oddýchli si. Netušili sme, že naše dobrodrúžo ešte len naberie ten správny adrenalín.
Cestou dole bola Ruby už celkom odvážna a na pasážach, kde bol sneh nám skákala okolo nôh a chcela sa hrať. Avšak v jednej časti kde sme prechádzali sneh sa pod Palim párkrát preboril sneh a doudieral si členok o kamene. Nebolo mi všetko jedno, lebo dole by som ho asi nezvládla zniesť. Krátko na to sa preboril takto smeh pod Ruby presne nad potokom. Úplne som zamrzla, v duchu som sa začala horúčkovito modliť a všetko som videla ako v spomalenom filme. Ruby ostala prikrčená na prelomenej snehovej kryhe asi pol metra pod úrovňou chodníka. Pod tou kryhou tiekol potok a ten zráz, čo bol veďla, fuh... Pali priskočil k nej na kryhu, shmatol ju za popruh, chvíľku váhal či skočiť naspäť alebo ďalej, čo bola trochu väčšia vzdialenosť. Skočil ďalej a vďaka Bohu bezpečne a nikam sa neskotúľali. Potom už len ostávalo aby som aj ja bezpečne prešla cez roztápajuci sa sneh nad potokom. tuším raz som sa prebolila a namočila si nohy, ale nikde som sa nezakliesnila a mohli sme postupovať ďalej. Najhoršie sme mali za sebou a už sme si veselo vykračovali smerom dole. Pri zámkovského chate sa začali opäť zbiehať mračná a nevyzeralo to dobre. Niekde nad Hrebienkom začalo brutálne hrmieť a vedeli sme, že príde búrka. Iba sme dúfali, aby sme to stihli odšlapať k autu. Poprchať začalo až keď sem vošli do Smokovca. Avšak predčasne sem sa začali tešiť, že sme to stihli lebo sa extrémne rozpršalo. Akoby niekto začal polievať krhľou. Tak sem dali super šprint k autu. Ale bolo to super. Toľko úľavy z tepla a od adrenalínu som už dlho nezažila.

Dole pripájam zopár fotiek, čo sme stihli spraviť. Väčšina je odo mňa, niektoré fotil Pali.